objavsvet.blog tvoj zdroj inšpirácie

Trenčiansky 71. peší pluk a Boka Kotorská: slovenskí vojaci v 1. svetovej vojne

Príbeh slovenských vojakov Trenčianskeho 71. pešieho pluku v Boke Kotorskej počas 1. svetovej vojny. Strategická námorná základňa, pevnosti Vrmac a Goražda, boje pod Lovćenom a spomienky na krásu Jadranu.

ZAUJÍMAVOSTIČIERNA HORA

5/16/20265 min read

Sú miesta, ktoré človek navštívi len na chvíľu, no zostanú v ňom po celý život. Presne takou bola pre mnohých vojakov rakúsko-uhorskej armády Boka Kotorská – dramatický záliv obklopený vysokými horami, starými kamennými mestami a pokojnou hladinou mora, ktorá kontrastovala s hrôzami vojny.

Medzi mužmi, ktorí tu počas 1. svetovej vojny slúžili, boli aj tisíce Slovákov z Trenčianskej, Turčianskej a Oravskej župy. Mnohí z nich patrili k legendárnemu Trenčianskemu 71. pešiemu pluku (k.u.k. Infanterieregiment Nr. 71 „Galgóczy“), jednej z najznámejších jednotiek rakúsko-uhorskej armády. A práve spomienka na krásu Boky Kotorskej zostala v srdciach mnohých veteránov až do konca života.

Pre mnohých slovenských vojakov nebola Boka len vojenskou základňou. Bola miestom, kde sa prvýkrát stretli s morom, stredomorským svetom a krajinou, ktorá pôsobila takmer neskutočne v porovnaní s horami a dolinami severného Uhorska, odkiaľ pochádzali.

Trenčiansky 71. peší pluk: slovenský pluk monarchie

Trenčiansky 71. peší pluk patril počas 1. svetovej vojny medzi najvýznamnejšie uhorské jednotky rakúsko-uhorskej armády. Mimoriadny bol najmä tým, že približne 80 % jeho mužstva tvorili Slováci z Trenčianskej, Turčianskej a Oravskej župy.

Pluk niesol meno svojho čestného veliteľa Galgóczyho a jeho vojaci bojovali na viacerých frontoch – od krvavého východného frontu proti Rusku až po tvrdé boje v Alpách na talianskom fronte.

Slovenskí vojaci v rakúsko-uhorskej armáde často bojovali ďaleko od domova, no práve služba pri Jadrane a v Boke Kotorskej patrila medzi tie miesta, na ktoré veteráni spomínali s osobitnou nostalgiou. Spojenie dramatickej prírody, mora a vojenskej atmosféry vytváralo zážitok, ktorý bol pre mladých mužov zo severu monarchie nezabudnuteľný.

Boka Kotorská: strategické srdce rakúsko-uhorského loďstva

Počas 1. svetovej vojny bola Boka Kotorská jednou z najdôležitejších námorných základní rakúsko-uhorského vojnového loďstva – k.u.k. Kriegsmarine.

Hlboký záliv poskytoval ideálne podmienky pre ukrytie veľkých bojových lodí, torpédoborcov aj ponoriek operujúcich v Jadranskom a Stredozemnom mori. Okolité vysoké hory chránili flotilu pred priamym útokom z mora a vytvárali prirodzenú pevnosť.

Práve geografická poloha však znamenala aj veľké nebezpečenstvo. Nad zálivom sa totiž vypínal mohutný masív Lovćen, patriaci v tom čase nezávislému Kráľovstvu Čierna Hora. A od prvých dní vojny sa stal záliv terčom delostreleckých útokov.

Delostrelecké súboje s horou Lovćen

Už 8. augusta 1914 spustili čiernohorské delá z vrcholov Lovćenu paľbu na rakúsko-uhorské lode a pevnosti hlboko v zálive. Čiernohorcov podporovali aj francúzske delá a francúzski vojaci, ktorí pomáhali s obsluhou modernej techniky.

Rakúsko-uhorské loďstvo odpovedalo mohutným bombardovaním horských pozícií. Do bojov sa zapojili obrnené lode ako:

  • SMS Kaiser Karl VI

  • SMS Budapest

Ich ťažké delá ostreľovali horské batérie ukryté vysoko nad zálivom. Boj mal mimoriadne dramatický charakter – vojnové lode pálili na ciele vysoko v horách, zatiaľ čo delostrelectvo z Lovćenu zasahovalo pevnosti a prístavy pod nimi.

Veľmi moderným prvkom vojny bolo využitie prvých námorných hydroplánov, ktoré koordinovali paľbu lodí a pevností. Práve v Boke Kotorskej sa tak odohrávali jedny z prvých príkladov modernej kombinovanej vojny s využitím letectva.

Slovenskí vojaci v pevnostiach Boky

Okrem námorníkov slúžili v obrannom systéme Boky aj pešie jednotky monarchie, medzi nimi vojaci zo slovenských stolíc.

Príslušníci uhorských plukov vykonávali:

  • strážnu službu,

  • ochranu pevností,

  • zásobovanie,

  • delostreleckú podporu,

  • obranu strategických postavení.

Mnohí vojaci zo slovenského prostredia sa tak dostali do kontaktu s jedným z najmodernejších pevnostných systémov svojej doby.

Pevnosť Goražda: kamenný obranca zálivu

Jednou z najdôležitejších pevností bola Fort Goražda, postavená v rokoch 1884 – 1886.

Ležala na strategickom hrebeni nad cestou z Kotoru smerom na Cetinje a predstavovala technologický vrchol vojenského inžinierstva svojej éry.

Architektúra pevnosti

Goražda bola vybudovaná z mohutných kamenných blokov priamo z miestneho kameňa. Mala symetrický osemuholníkový pôdorys a bola čiastočne zapustená do terénu, aby bola menej zraniteľná.

Obkolesovala ju hlboká suchá priekopa chránená kaponiérami – špeciálnymi streleckými postaveniami určenými na obranu prístupových ciest.

Masívny zemný val tlmil účinok delostreleckých granátov a chránil vnútorné priestory pevnosti.

Výzbroj a fungovanie

Najväčšou technickou zvláštnosťou bola otočná pancierová kupola Gruson s 120 mm delom, schopná viesť kruhovú paľbu v rozsahu 360 stupňov.

Na streche sa nachádzali ďalšie batérie s mažiarmi a kanónmi namierenými na Lovćen.

Pevnosť fungovala ako malé autonómne mesto pre približne 200 vojakov. Mala:

  • cisterny na dažďovú vodu,

  • sklady munície,

  • kasárne,

  • ošetrovňu,

  • zásoby potravín.

Pevnosť Vrmac: oceľ a železobetón proti delám

Ešte modernejšou stavbou bol Fort Vrmac, vybudovaný v rokoch 1894 – 1897.

Na rozdiel od staršej Goraždy už využíval masívny železobetón a bol navrhnutý tak, aby odolal moderným výbušným granátom.

Moderná vojenská architektúra

Vrmac mal nepravidelný asymetrický pôdorys kopírujúci terén a zo zálivu bol takmer neviditeľný.

Stropy dosahovali hrúbku až 2,5 metra železobetónu a vstup chránila mohutná oceľová brána.

Škodove pancierové kupoly

Pevnosť bola vybavená štyrmi modernými otočnými pancierovými kupolami od firmy Škoda Plzeň, v ktorých sa nachádzali 100 mm húfnice.

Vrmac disponoval aj:

  • elektrickými reflektormi,

  • pancierovanými pozorovateľňami,

  • telefónnym a telegrafným spojením s velením v Kotore.

Počas rokov 1914 a 1915 pevnosť utrpela stovky zásahov z čiernohorských diel. Napriek tomu vydržala a zostala bojaschopná až do pádu Lovćenu.

Dobytie Lovćenu a pád Čiernej Hory

Neustále ostreľovanie Boky prinútilo rakúsko-uhorské velenie konať.

Rozhodujúca ofenzíva sa začala 5. januára 1916 pod velením generála Stjepana Sarkotića. Útok podporovala prakticky celá flotila kotorskej základne.

Po masívnom bombardovaní padol Lovćen 11. januára 1916. Čiernohorská armáda bola porazená, Cetinje obsadené a Čierna Hora vyradená z vojny.

Pre rakúsko-uhorské loďstvo to znamenalo zásadný zlom – Boka Kotorská sa konečne stala bezpečným tylovým prístavom.

Ponorková vojna v Stredomorí

Po roku 1916 sa Boka Kotorská zmenila na jednu z hlavných základní ponorkovej vojny v Stredomorí.

Z kotorského prístavu vyplávali:

  • rakúsko-uhorské ponorky,

  • nemecké U-booty,

  • torpédoborce a eskortné plavidlá.

Ich úlohou bolo napádať spojenecké zásobovacie trasy a narúšať námorný obchod Dohody.

Tichý záliv sa tak stal jedným z najvýznamnejších vojenských bodov celého Jadranu.

Spomienka, ktorá prežila vojnu

Pre slovenských vojakov však Boka nebola len miestom bojov.

Bola krajinou prudkých horských svahov padajúcich do mora, vône borovíc, kamenných miest a nezvyčajného pokoja medzi bombardovaniami. Mnohí veteráni si práve krásu Boky niesli v pamäti po celý život.

Aj môj prastarý otec patril k tej generácii mužov, ktorí zažili vojnu ďaleko od domova, no napriek všetkému si z nej odniesli spomienku na miesto, ktoré ich očarilo.

Možno práve preto má Boka Kotorská dodnes zvláštnu atmosféru. Nie je len turistickou destináciou. Je aj tichou spomienkou na tisíce mužov monarchie – medzi nimi mnohých Slovákov – ktorí tu prežili čas vojny pod tieňom hory Lovćen.