objavsvet.blog tvoj zdroj inšpirácie

Ohováranie: prečo cítime potrebu hovoriť o iných?

Ohováranie má zlú povesť, no psychológia ukazuje, že nie vždy vzniká len zo zlomyseľnosti. Zistite, prečo ľudia hovoria o iných, kedy to škodí a ako sa z tohto zvyku postupne odnaučiť.

LIFESTYLE

4/27/20266 min read

woman whispering on woman's ear while hands on lips
woman whispering on woman's ear while hands on lips

Ohováranie nemá práve najlepšie meno. Väčšina ľudí o ňom hovorí ako o niečom škaredom, nefér a zbytočne zraňujúcom. Zároveň však platí aj druhá vec: takmer každý sa doň občas zapojí, hoci len v jemnejšej alebo „nevinnejšej“ forme. Práve to robí z klebiet takú zaujímavú tému. Ak ich väčšina z nás považuje za nevhodné, prečo nás zároveň tak prirodzene priťahujú?

Psychológia aj evolučné teórie naznačujú, že odpoveď nie je úplne jednoduchá. Ohováranie nemusí vychádzať len zo zlomyseľnosti. Niekedy ide o spôsob, ako si ľudia overujú hodnoty, budujú vzťahy, zdieľajú sociálne informácie alebo sa snažia zorientovať v tom, komu sa dá veriť. To však neznamená, že klebety sú automaticky neškodné. Znamená to skôr to, že majú viac vrstiev, než sa na prvý pohľad zdá.

Prečo ľudia hovoria o iných

Jedno z najčastejších vysvetlení je celkom jednoduché: ľudia sú sociálne bytosti a zaujíma ich, čo sa deje v ich okolí. Keď hovoríme o druhých, často si v skutočnosti neoverujeme len ich správanie, ale aj to, ako naň reagujú ostatní. V takých chvíľach sa ukazujú hodnoty, hranice a morálne nastavenie skupiny.

Práve preto môže byť rozhovor o tretej osobe aj spôsobom, ako lepšie spoznať človeka, s ktorým sa rozprávame. Nie preto, že by to bolo automaticky pekné, ale preto, že pri takýchto témach rýchlo vyjde najavo, čo komu pripadá ešte prijateľné a čo už nie.

Klebety ako sociálne lepidlo

Výskumy okolo Robina Dunbara a ďalších autorov dlhodobo pracujú s myšlienkou, že klebety mali v ľudských skupinách aj spájajúcu funkciu. Dunbar ich opisoval ako akúsi formu „vokálneho groomingu“, teda slovného sociálneho upevňovania vzťahov, ktoré v ľudských skupinách nahradilo fyzické staranie sa o väzby známe z primátov.

Inými slovami, ľudia si cez rozprávanie o druhých udržiavali prehľad o tom, kto je spoľahlivý, komu sa dá veriť, kto porušuje pravidlá a kto do skupiny dobre zapadá. To mohlo pomáhať nielen pri vytváraní väzieb, ale aj pri orientácii v zložitejších sociálnych sieťach.

Môže nám ohováranie dávať pocit bezpečia?

Do istej miery áno. Ak niekto zdieľa informáciu o nespoľahlivom, agresívnom alebo nečestnom správaní inej osoby, môže to fungovať ako neformálne varovanie. V psychológii sa preto hovorí aj o tzv. prospešných alebo prosociálnych klebetách, ktoré niekedy pomáhajú skupine chrániť sa pred škodlivým správaním.

Niektoré výskumy ukázali, že zdieľanie reputačných informácií môže v skupinách podporovať spoluprácu a odrádzať od sebeckého správania. To je ten moment, keď sa klebeta nešíri preto, aby niekoho len ponížila, ale aby ostatní vedeli, s čím majú počítať.

Potrebujeme rozprávať príbehy

Na ohováraní je ešte jedna vec, ktorá sa často podceňuje. Je to forma rozprávania. Ľudia majú prirodzenú potrebu vytvárať príbehy, interpretovať dianie a zdieľať ho s ostatnými. Klebety sú preto niekedy aj spôsob, ako si človek skúša rolu rozprávača, komentátora alebo niekoho, kto „vie viac“.

Znie to nevinne, no práve tu sa veľmi ľahko prekročí hranica medzi pozorovaním a skresľovaním. Čím viac chce byť príbeh zaujímavý, tým väčšie je pokušenie niečo prikrášliť, doplniť alebo posunúť tak, aby to lepšie zaujalo.

Pozornosť je silná motivácia

Nie je tajomstvom, že ľudia chcú byť videní a počutí. Ak niekto prinesie šťavnatú informáciu, veľmi rýchlo sa stáva stredobodom pozornosti. Práve to môže byť pre niektorých silná odmena. Nie preto, že by boli automaticky zlí, ale preto, že ich poteší pocit dôležitosti, záujmu a vplyvu.

Tu sa však zároveň ukazuje, prečo sú klebety také riskantné. Ak sa pozornosť stane hlavnou motiváciou, pravda a ohľaduplnosť idú často bokom.

Nie každé rozprávanie o druhých je to isté

To je veľmi dôležitý rozdiel. Hovoriť o niekom, kto pri tom nie je, ešte nemusí automaticky znamenať zlé ohováranie. Niekedy ide o neutrálny opis situácie, niekedy o ventilovanie emócií, inokedy o hľadanie rady. Rozhodujúce býva najmä toto:

  • je to pravdivé alebo len domnienka?

  • je cieľom pochopiť situáciu alebo niekoho znevážiť?

  • šírim to ďalej z potreby riešiť problém alebo len kvôli efektu?

  • povedal by som to aj vtedy, keby tam ten človek sedel?

Práve odpovede na tieto otázky často ukážu, či ide ešte o neškodné zdieľanie, alebo už o niečo, čo môže druhému uškodiť.

Čo môže ohováranie pokaziť

Aj keď môže mať ohováranie niekedy sociálnu funkciu, netreba prehliadať jeho tienistú stránku. Nepravdivé alebo zlomyselné klebety dokážu poškodiť povesť, vzťahy aj atmosféru v kolektíve. Na pracovisku môžu vytvárať napätie, nedôveru a pocit, že nikto si nemôže byť ničím istý.

Škodlivé môžu byť aj pre človeka, ktorý ich šíri. Ak sa niekto opakovane pohybuje v negatívnom rozprávaní o druhých, môže si tým postupne zhoršovať vlastné vzťahy aj vnútornú pohodu. Objaviť sa môže vina, nepokoj alebo strach, že sa podobne raz bude hovoriť aj o ňom.

Čo robiť, keď klebetia ostatní a vy pri tom nechcete byť

Nie každý sa chce do takých rozhovorov zapájať, no zároveň nie je vždy jednoduché povedať to nahlas. Najmä v práci alebo v rodine môže človek cítiť tlak „nevyčnievať“. Dá sa to však zvládnuť pokojne a bez drámy.

Pomáha napríklad:

  • nepridávať sa ďalšou informáciou

  • reagovať neutrálne a bez prikladania

  • zmeniť tému

  • povedať, že o tom radšej nechcete hovoriť

  • vrátiť rozhovor k faktom alebo riešeniu

Veľmi účinné býva aj jednoduché: „Možno by bolo lepšie povedať to priamo jemu“ alebo „Nevieme, ako to naozaj bolo.“ Takáto veta nastaví hranicu bez zbytočného moralizovania.

Ako sa odnaučiť ohovárať, ak je to dlhoročný zvyk

Zmeniť tento návyk sa dá, ale zvyčajne to nejde zo dňa na deň. Pomáha začať tým, že si človek všimne vlastné spúšťače. Niekto ohovára, keď sa nudí. Iný vtedy, keď sa chce cítiť prijatý. Ďalší v strese alebo vtedy, keď potrebuje pozornosť.

Dobré je skúsiť si pri sebe všímať:

  • kedy mám najväčšiu chuť hovoriť o druhých

  • čo mi to v tej chvíli dáva

  • či existuje zdravší spôsob, ako tú potrebu naplniť

  • či viem namiesto hodnotenia hovoriť skôr o faktoch

Pomáha aj vedomá empatia. Teda položiť si jednoduchú otázku: Ako by mi bolo, keby som bol na druhej strane ja? Nie ako klišé, ale ako reálna brzda pred tým, než niečo vypustíme do sveta.

Ohováranie veľa hovorí aj o nás

Možno práve to je na celej téme najzaujímavejšie. Keď človek hovorí o iných, často tým nechtiac prezrádza aj niečo o sebe. O svojich neistotách, hodnotách, túžbe po prijatí, potrebe blízkosti alebo o tom, ako zvláda napätie vo vzťahoch.

A to je dôvod, prečo sa na klebety oplatí pozerať nielen ako na „zlozvyk druhých“, ale aj ako na zrkadlo. Nie preto, aby sme sa za každú podobnú vetu karhali, ale aby sme lepšie rozumeli tomu, čo sa v komunikácii medzi ľuďmi vlastne deje.

Nie všetko treba povedať, aj keď je to lákavé

Ohováranie je ľudské, bežné a v istej miere takmer nevyhnutné. To však ešte neznamená, že je automaticky neškodné. Môže spájať, ale aj ubližovať. Môže priniesť pocit blízkosti, ale aj rozbiť dôveru. Práve preto má zmysel vedieť, prečo nás priťahuje, a zároveň si strážiť hranicu, za ktorou už nejde o zvedavosť či sociálne lepidlo, ale o niečie poníženie.

A niekedy je najzrelšou reakciou práve tá najjednoduchšia: nepokračovať.

Zdroje:
PMC – Better Than Its Reputation? Gossip and the Reasons Why We and Individuals With “Dark” Personalities Talk About Others
Dunbar – Gossip in Evolutionary Perspective
Stanford – The Virtues of Gossip: Reputational Information Sharing as Prosocial Behavior
PMC – The Bright and Dark Side of Gossip for Cooperation in Groups

TIP redakcie

Podporte svoju emocionálnu rovnováhu prírodnou cestou a vytvorte si vlastný večerný rituál pokoja. 👉 Objednajte si Bylinnú zmes 27 ešte dnes a doprajte svojej mysli oddych.

Nakupovať